Niekedy sa musíme vzdať ľudí na ktorých nám záleží, aby sme mohli uvoľniť miesto tým, ktorým bude záležať na nás...:)

Hmm.. myslím, že táto veta ukrýva v sebe kúsok pravdy. V živote sme obklopený mnohými ľuďmi. Ako však zistíme komu na nás naozaj záleží? Kto nehľadí len sám na seba, naozaj nás potrebuje, chce počuť o našich problémoch a zároveň sa zveriť aj s tými svojími? Ako na toto všetko prísť? V poslednom období si túto otázku kladiem dosť často. Odpoveď neprichádza, ani ju vlastne veľmi nehľadám. Len čakám, čakám, čo sa udeje. Možno čakám márne, možno nie. Možno sa naučím rozoznať to a usporiadam si ten chaos ktorý mám v hlave. Prestanem byť tvrdohlavá a povznesiem sa nad to. Ale neviem, či to sama dokážem. Chýba mi jedna osoba, tie časy a všetko spojené s ňou. Chcela by som ich vrátiť, zopakovať to a zažiť opäť niečo nové. No nejde to, čosi sa zmenilo. Čas je neúprosný, plynie ďalej, starneme, všetko sa mení. Ach.. ani neviem na čo to sem vlastne píšem, možno čakám...Čakám, ani neviem na čo...To slovo "čakať" som tu použila toľko krát, až mi pripomína jedno maturitné dielo od Lasicu a Satinského Nečakanie na Godota, kľúčovým slovom bolo práve slovo čakať. Ani oni nevedeli na čo čakajú. A vlastne, neviem to ani ja teraz....Bye