Som šťastná...♥

Od piatku mi je super. Dni strávené s mojim chrobáčikom boli dokonalé. Som šťastná ako ešte nikdy. Cítim čo som nikdy necítila. Škoda, že dnes spolu nebudeme, ale o to viac sa teším na zajtra a na týždeň ktorý máme pred sebou. :)

Teším sa z autoškoly. Celkom mi to ide. Teda až na to, že som skoro zrazila tetu na prechode, zrazila sa s autom v kruháči, pár krát mi to zdochlo. Nevadí to sa spraví. :)

Vytúžený víkend ♥

Konečne zajtra piatok! Konečne! Po tomto týždni sa ho už neviem dočkať. Konečne budem s mojím chrobáčikom. Zdá sa mi to od nedele ako večnosť. :) A v sobotu prvá jazda. To ešte len bude sranda. Ak to auto aspoň naštartujem budem rada. :D

Deň plný nápadov :)

Dnes sa mi v hlave zrodili samé nápady:

1. Nafarbiť si hlavu lebo to stojí menej ako melír. Výsledok? Trošku ryšavučký vrch hlavy ale slnko   to vytiahne alebo sa to vyzmýva. Nabudúce radšej šetrím už na ten melír. :)

2. Kúpiť si nový mobil. Zajtra bude môj. Najviac sa mi na tom páči, že si ho môžem splácať sama a nemusím naň nič pýtať od maminy. :)

3. Začnem s Dukanovou diétov od zajtra. Hádam mi to vydrží. :)

A konečne od zajtra aj autoškola no to bude ešte len zábava. Hádam nikoho nezrazím :D

Deň Blbec...

Dnes som mala v pláne veľa vecí. Konečne sa mi ráno podarilo zobudiť sa, síce nie na rev budíka ale môjho brata ako odmieta ísť do školy. Nič z toho čo som si naplánovala sa mi nepodarilo:

- Volala som si na brigádu do PPC (chceli predavačku do predajne v Korze), prišla som ráno kam som mala a dozvedela sa, že sme sa nepochopili. Tetuška si myslela, že chcem ísť robiť do výroby, ale po zistení toho, že som absolventkou by som šancu nemala tak či tak.

- Potrebovala som  potvrdiť prihlášku do školy. Prišla som do školy. Výchovná na PN-ke, triedna nebola v škole. Zľutovala sa nado mnou profesorka z informatiky a poslala ma na sekretariát. Samozrejme som tam išla zbytočne. Prihlášku mi nepotvrdili lebo som nemala vypísané známky tam ( mám poslať vysvedčenia tak som to tam nepísala). Hlavne, že do BA som to nepísala tiež, ale prihlášku mi potvrdili. Nuž čo.. idem ďalej...

- Vyšla som zo školy začalo pršať, samozrejme dáždnik som nechala doma ;)

- Zmoknutá som dorazila do Korza, či na Korzo? Neviem ako je to správne, ale to je jedno. Išla som sa spýtať na brigádu do drogérie. Neúspešne. Pýtala som sa na základe zlého inzerátu, ten bol do novej predajne v Handlovej. Takže zase nič.

- Vybrala som sa kúpiť si balerínky na ktoré čakám neviem ako dlho a nutne som ich potrebovala, lebo v tých mojich sa už nedá behať. Samozrejme mali už len dopredaj veľkých čísel.

- Naštvatá som pokračovala na Unikliniku, potvrdiť papier do autoškoly, cestou sa mi odtrhla kvetinky z balerínky, takže som behala ako idiot (normálne sa nedalo :P ) s jednou, prečo sa asi tak ľudia v čakárni pozerali na mňa tak divne??? Wrrrr....

- V čakárni som si vypočula životné osudy dôchodkýň a kopu iných "záživných" príbehov. Myslela som si vydržím to, veď mamina doktorke volala a vraj ma hneď vezme. Síce ma zobrala, ale prihlášku mi nepotvrdila. Prekvapenie! Najskôr maminu pochopila že chcem prihlášku do školy a spýtala sa ma či teda náhodu netajím pred mamou to, že idem na autoškolu. Skoro som buchla do zúfalého smiechu. Potom mi ťahala z ruky prihlášku do školy, ktorú som mala v tom istom obale ako tú na autoškolu, a snažila sa ma presvedčiť, že ju potrebujem overiť. Trpezlivo som jej vysvetlila, že to nepotrebujem. Pochopila a povedala mi príďte v utorok, musím vám spraviť prehliadku...

Uvažujem na čo som vlastne dnes vstávala z postele? Mohla som v nej ostať ležať. Aj tak mi nič nevyšlo. Je ešte len 12 hodín a čakám čo sa mi do večera ešte "podarí"....Ach!
 

Niečo sa končí a niečo sa začína...

Aj keď nás brány ciest raz rozdelia, boli chvíľu z nás tu priatelia... Táto veta z jednej pesničky mi v poslednom čase často víri v hlave. Uvedomujem si, že už len pár dní. Pár dní a bude po všetkom. Celá stredná škola bude za mnou. Kedy to tak stihlo ubehnúť, naozaj som tam strávila 4 roky? Prešlo to všetko tak rýchlo z pobláznených pubertiakov ktorý zažívali prvé diskotéky, lásky, sklamania sa stali dospelí ľudia. Prežili sme spolu toho veľa aj keď nie vždy to bolo ružové. Nové zážitky, skúsenosti, ľudia a medzi nimi aj pár takých ktorí sa dajú nazvať ozajstnými priateľmi. Aj keď sa stalo veľa zlých vecí, uvedomujem si, že mi to všetko bude chýbať. Až teraz som pochopila prečo mi všetci hovorili, že stredná škola je nezabudnuteľná. Bola to jedna z najkrajších etáp života. Hlavu mám plnú myšlienok čo bude potom? Kam sa podejeme? Uvidíme sa ešte niekedy? Aj napriek všetkému dúfam, že sa ešte uvidíme, že sa raz stretneme a aj keď budeme iný, budeme stále tá istá pobláznená Béčka. :)

♥ On + Ja = My ♥

Bol to asi november 2010, sedeli sme v krčme v Nitrici a v tom prišiel, jeden pohľad na neho a hlavou mi preletela bláznivá myšlienka, že raz budeme spolu. Dodnes je táto intuícia pre mňa nevysvetliteľnou, nepoznala som ho, nevedela do konca ešte ani jeho meno. Zavrhla som v hlave tú myšlienku, myslela som si o sebe, že som blázon keď mi niečo takéto preletí hlavou. Pár krát sme boli ešte vonku, robil si zo mňa srandu kvôli mojej čiapke, vraj som vyzerala ako trpaslík, elf a neviem čo všetko :). November sa prehupol do Decembra a na Štefanskú zábavu. Sedela som po nej doma a rozhodovala si či "kliknúť na žiadosť o priateľstvo". Nemusela som, predbehol ma. V Januári som netrpezlivo čakala či príde na môj "byt". Prišiel a práve tu to všetko začalo. Nevinné dotyky, pohľady. Postupne sme sa spoznávali. Prvá pusa, v Nitrici na zastávke. V živote ma nikto tak nezaskočil, nebola som schopná v autobuse ani rozprávať, tešila som sa ako malé dieťa. Prišla moja 18tka a po nej sme už boli jasný :). Neskutočne dlhý telefonát a po ňom len dve obyčajné slová, ktoré však pre mňa znamenali neskutočne veľa "Ľúbim ťa". Prvý krát som ich vedela povedať aj ja. Kamarát mi povedal, že lietam príliš v oblakoch a spadnem. Ja som však vedela, že pri ňom mi ten pád nehrozí. Prešiel Február, Marec, Apríl...zažili sme toho neskutočne veľa, chvíle, na ktoré neustále rada spomínam. Dostali sme sa až sem, za týždeň je to rok. Nemôžem tomu uveriť, neviem ako to všetko rýchlo ubehlo. Za ten rok sa zo mňa stal najšťastnejší človek na svete. Naučil ma byť inou, naučil ma milovať a dať to najavo. Viem, že je pre mňa ten pravý. Niekto si povie ako to môžem povedať a podobné reči. No ja to viem. Viem, že ho milujem a chcem byť s ním. Znamená pre mňa celý môj život. Neviem si predstaviť ako by som povedala "Milujem ťa" niekomu inému. Neviem a ani nechcem....:)

Niekedy sa musíme vzdať ľudí na ktorých nám záleží, aby sme mohli uvoľniť miesto tým, ktorým bude záležať na nás...:)

Hmm.. myslím, že táto veta ukrýva v sebe kúsok pravdy. V živote sme obklopený mnohými ľuďmi. Ako však zistíme komu na nás naozaj záleží? Kto nehľadí len sám na seba, naozaj nás potrebuje, chce počuť o našich problémoch a zároveň sa zveriť aj s tými svojími? Ako na toto všetko prísť? V poslednom období si túto otázku kladiem dosť často. Odpoveď neprichádza, ani ju vlastne veľmi nehľadám. Len čakám, čakám, čo sa udeje. Možno čakám márne, možno nie. Možno sa naučím rozoznať to a usporiadam si ten chaos ktorý mám v hlave. Prestanem byť tvrdohlavá a povznesiem sa nad to. Ale neviem, či to sama dokážem. Chýba mi jedna osoba, tie časy a všetko spojené s ňou. Chcela by som ich vrátiť, zopakovať to a zažiť opäť niečo nové. No nejde to, čosi sa zmenilo. Čas je neúprosný, plynie ďalej, starneme, všetko sa mení. Ach.. ani neviem na čo to sem vlastne píšem, možno čakám...Čakám, ani neviem na čo...To slovo "čakať" som tu použila toľko krát, až mi pripomína jedno maturitné dielo od Lasicu a Satinského Nečakanie na Godota, kľúčovým slovom bolo práve slovo čakať. Ani oni nevedeli na čo čakajú. A vlastne, neviem to ani ja teraz....Bye