♥ On + Ja = My ♥

Bol to asi november 2010, sedeli sme v krčme v Nitrici a v tom prišiel, jeden pohľad na neho a hlavou mi preletela bláznivá myšlienka, že raz budeme spolu. Dodnes je táto intuícia pre mňa nevysvetliteľnou, nepoznala som ho, nevedela do konca ešte ani jeho meno. Zavrhla som v hlave tú myšlienku, myslela som si o sebe, že som blázon keď mi niečo takéto preletí hlavou. Pár krát sme boli ešte vonku, robil si zo mňa srandu kvôli mojej čiapke, vraj som vyzerala ako trpaslík, elf a neviem čo všetko :). November sa prehupol do Decembra a na Štefanskú zábavu. Sedela som po nej doma a rozhodovala si či "kliknúť na žiadosť o priateľstvo". Nemusela som, predbehol ma. V Januári som netrpezlivo čakala či príde na môj "byt". Prišiel a práve tu to všetko začalo. Nevinné dotyky, pohľady. Postupne sme sa spoznávali. Prvá pusa, v Nitrici na zastávke. V živote ma nikto tak nezaskočil, nebola som schopná v autobuse ani rozprávať, tešila som sa ako malé dieťa. Prišla moja 18tka a po nej sme už boli jasný :). Neskutočne dlhý telefonát a po ňom len dve obyčajné slová, ktoré však pre mňa znamenali neskutočne veľa "Ľúbim ťa". Prvý krát som ich vedela povedať aj ja. Kamarát mi povedal, že lietam príliš v oblakoch a spadnem. Ja som však vedela, že pri ňom mi ten pád nehrozí. Prešiel Február, Marec, Apríl...zažili sme toho neskutočne veľa, chvíle, na ktoré neustále rada spomínam. Dostali sme sa až sem, za týždeň je to rok. Nemôžem tomu uveriť, neviem ako to všetko rýchlo ubehlo. Za ten rok sa zo mňa stal najšťastnejší človek na svete. Naučil ma byť inou, naučil ma milovať a dať to najavo. Viem, že je pre mňa ten pravý. Niekto si povie ako to môžem povedať a podobné reči. No ja to viem. Viem, že ho milujem a chcem byť s ním. Znamená pre mňa celý môj život. Neviem si predstaviť ako by som povedala "Milujem ťa" niekomu inému. Neviem a ani nechcem....:)

Niekedy sa musíme vzdať ľudí na ktorých nám záleží, aby sme mohli uvoľniť miesto tým, ktorým bude záležať na nás...:)

Hmm.. myslím, že táto veta ukrýva v sebe kúsok pravdy. V živote sme obklopený mnohými ľuďmi. Ako však zistíme komu na nás naozaj záleží? Kto nehľadí len sám na seba, naozaj nás potrebuje, chce počuť o našich problémoch a zároveň sa zveriť aj s tými svojími? Ako na toto všetko prísť? V poslednom období si túto otázku kladiem dosť často. Odpoveď neprichádza, ani ju vlastne veľmi nehľadám. Len čakám, čakám, čo sa udeje. Možno čakám márne, možno nie. Možno sa naučím rozoznať to a usporiadam si ten chaos ktorý mám v hlave. Prestanem byť tvrdohlavá a povznesiem sa nad to. Ale neviem, či to sama dokážem. Chýba mi jedna osoba, tie časy a všetko spojené s ňou. Chcela by som ich vrátiť, zopakovať to a zažiť opäť niečo nové. No nejde to, čosi sa zmenilo. Čas je neúprosný, plynie ďalej, starneme, všetko sa mení. Ach.. ani neviem na čo to sem vlastne píšem, možno čakám...Čakám, ani neviem na čo...To slovo "čakať" som tu použila toľko krát, až mi pripomína jedno maturitné dielo od Lasicu a Satinského Nečakanie na Godota, kľúčovým slovom bolo práve slovo čakať. Ani oni nevedeli na čo čakajú. A vlastne, neviem to ani ja teraz....Bye